Zhoďte ma! Prosím.

Autor: Alžbeta Rajčanová | 30.12.2016 o 2:31 | Karma článku: 2,74 | Prečítané:  433x

Zhoďte ma z mosta! Aby som zažila chuť prítomného okamihu. Aby som ho precítila. A tento stav mi už zostal navždy.

Keď ma neočakávane niekto zhodí, zažijem ten pocit. On ale odíde. A znovu som tu JA. Moje EGO, MINULOSŤ. Všetko, čo nie je prítomnosť, mi kazí úsmev. Žiť tu a teraz! Carpe diem! - Toto nie je o nezodpovednosti pre lepší zajtrajšok. Práve naopak. Takéto prežívanie prináša veľkú slobodu a tá samozrejme aj zodpovednosť. Ako píše Osho, slovo "zodpovednosť" sa nám spája s niečim negatívnym. No úprimne, chceme byť zodpovednými? Ak nie, radšej sa staneme neslobodnými? Jedno bez druhého neexistuje.

Pre mňa osobne je zaujímavé pozorovať chuť odísť. Vkročiť do vlaku a nechať sa unášať. Na nepoznané miesta. No musím si položiť otázku, či ma naozaj láka cieľ. A či nie skôr pocit úteku. Zmeny. Rebélie vo mne samej. Asi by ma naplnilo keby som neustále len nastupovala. Zdvíhala nohu zo zeme na úroveň vlakového schodíka. No takto to nefunguje. Práve preto je to možno niekedy zložité. Nestačí stále vykonávať jeden úkon, ktorý nám vyčarí pocit TU A TERAZ. Lebo aj ten sa stane po istom čase stereotypom.

Je úplne jasné, že najlepšie je pretaviť stav, ktorý zažijem pri nečakanom páde do vody alebo pri nastupovaní do vlaku, do skutočného života. Ktorý je plný momentov, kedy sa nám to celé naozaj nezdá zaujímavé. Alebo hodné nejakého čudovania, obdivovania, preciťovania. Myslím, že tu sa dá jednoznačne povedať, že každá chvíľa stojí za, aby sme v nej boli naplno. Keď som v električke, som v električke. Vnímam druhých ľudí, rýchlosť jazdy, zvuk koľajníc. Moje myšlienky nie sú strojené. Sú jednoducho prítomné a reagujúce na podnety. Na starú paniu, ktorej môžeme vďaka našej pozornosti pomôcť s vozíkom nastúpiť.

Máme možnosť získať nový pohľad na svet, keď sa budeme naozaj pozerať okolo. Koľko ľudí sa pozerá skutočne? Alebo môžme dýchať s uvedomením. Nevylučuje sa dýchať aj pozorovať naraz a to s plnou koncentráciou na obe činnosti :D. Jednoducho si predstavím seba ako určitý typ systému. Všetko do seba zapadá. Každá myšlienka, choroba, úsmev aj samotné správanie. Pozornosť nie je o tom, že sme v napätí. Skôr si myslím, že je to uvedomenie si. Seba a druhých. Pochopenie, že nemôžem ublížiť tebe, bez toho, že by som neranil aj seba. (Nie všetko treba hľadať v telesnej podobe samozrejme).

Je veľmi veľa rád, kníh, citátov o tom, ako byť TU A TERAZ. Asi až priveľa.Moja jediná osvedčená rada je: Buďme ako deti. Kráčajme po ulici a čudujme sa, ako vedia byť listy pekne zelené. Keď pracujeme, zapájajme všetky naše vlohy. Buďme úprimní a srdeční. Usmievajme sa. To je naša najvačšia "zbraň". Nezabíja, neničí. No aj tak najviac dokáže.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Alternatíva pre Nemecko skutočnú alternatívu neponúka

Merkelová voľby vyhrala a ostáva mocná. Európa je naozaj vďačná.


Už ste čítali?