Prečo je to na svete tak ?

Autor: Alžbeta Rajčanová | 4.11.2015 o 21:58 | (upravené 5.11.2015 o 12:35) Karma článku: 4,57 | Prečítané:  480x

Som mierne vykoľajená. V podstate je to zmiešaná únava, znechutenie a trošku smútku. Celé to je odpoveďou môjho znášania a prežívania reality a udalostí okolo mňa. 

Bezdomovci. Téma, ktorá býva častokrát riešená. No neviem, či niekedy aspoň čiastočne aj vyriešená. Asi všetci ich ľutujeme. Je kruté vidieť ich tam. V uliciach, uličkách a podchodoch. Môj názor, ktorý som si vybudovala na základe dlhodobejšieho pozorovania je, že niektorí ľudia (nie všetci) ľutujú skôr seba, keď musia znášať zápach, či zvuky pochádzajúce od týchto obyvateľov ulice. Všetko toto je pravda. Nie sú vždy najtichší, asi ani nie je najpríjemnejšie sedieť pred nimi v električke. Preto sa sami seba pýtame : máme im pomôcť, kúpiť jedlo, darovať peniaze ? Áno, častokrát sú zavislí na alkohole. Nechcem podporovať alkoholizmus ani ho nijakou cestou obraňovať. Ale je veľmi ťažké (pre mňa asi aj nemožné) predstaviť si život na ulici. Nie v stane, s prikrývkouu na jednu noc na vyskúšanie života bezdomovca. Ale mnoho rokov. S jedlom, ktoré my, ľudia žijúci v prepychu, máme. Píšem, že žijeme v prepychu, pretože s porovnaním s mnohými, je to naozaj tak. S tak zanedbanou hygienou, nepohodlnosťou, opustenosťou... klesajúcou teplotou. Mne osobne robí trošku problém ráno cesta do školy. Cesta v MHD je fajn, podriemkavam si v električke, vystupujem a strasiem sa od zimy, ale priviniem si kabát. Mám si totiž aký kabát privinúť. Nemusí byť značkový,stačí, že je čistý a len môj. Ráznym krokom prechádzam cez námestie, ponáhľam sa do budovy, v ktorej nájdem znovu príjemnú teplotu. Dvaja bezdomovci na lavičke ma zarazia, spomalím krok. Jeden leží schúlený, asi spí. Druhý sedí. Obaja sú tak veľmi zlomení. V tej chvíli je úplne jedno, či pijú a podobné veci. Sú bezbranní. Takmer ako deti. Ich vlastné zavinenie ich možno priviedlo na ulicu, no ja tu nie som na to, aby som hodnotila ich skutky. Preto cítim len smútok. Zároveň sa mi takéto situácie stávajú zrkadlom, ktoré ukazuje moju tvár a túžby. Hneď vedľa nej je muž ležiaci na lavičke a jeho túžby. Asi sami posúdite, že je to absolútne neporovnateľné. Moje túžby sú prízemnejšie. V podstate je rozdiel túžob prirodzený, ale je vhodné zamyslieť sa niekedy aj z tejto strany nad sebou a zvyškom sveta. 

Ja osobne sa snažím pomáhať, prispievam peňažne, jedlom alebo darovaním oblečenia. Moje peniaze, (ktoré som si sama) zaslúžila možno minie na liter krabicového vína. Lenže... Keď bude aspoň počas stavu opitosti v teple a šťastný... Sama neviem. Niekedy už cesta späť nevedie a bezdomovci už svoj život pomaly končia. Preto mám takýto názor. Chcem, aby mali aspoň chvíľku šťastia. Aj keď nie veľmi skutočného. 

Samozrejme, že cesta radosti a reality nevedie cez jednorázové dary. Je to omnoho zložitejšie. Môžme sa len snažiť a veriť v zmenu. No spoločnou snahou je možné nájsť aspoň čiastočné riešenie.

Myslime na problémy. Nezatvárajme oči pred ľuďmi, ktorí pomoc potrebujú, no ani sami pred sebou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?